Od konca tridsiatych rokov minulého storočia začala Veľká Británia, Nemecko, Spojené štáty a ďalšie krajiny študovať superzliatinu. Počas druhej svetovej vojny, s cieľom uspokojiť potreby nových leteckých motorov, výskum a používanie superzliatiny vstúpili do obdobia prudkého rozvoja. Začiatkom 40-tych rokov Británia najprv pridala malé množstvo hliníka a titánu do zliatiny 80Ni-20Cr, aby vytvorila γ fázu na spevnenie, a vyvinula prvú zliatinu na báze niklu s vyššou pevnosťou pri vysokých teplotách. V rovnakom čase, aby sa prispôsobili vývoju turbodúchadiel pre piestové letecké motory, začali USA vyrábať lopatky zo zliatiny kobaltu Vitallium.
Inconel, zliatina na báze niklu, bola vyvinutá aj v USA na výrobu spaľovacích komôr pre prúdové motory. Neskôr, aby sa ďalej zlepšila pevnosť zliatiny pri vysokých teplotách, metalurgovia pridali do zliatiny na báze niklu volfrám, molybdén, kobalt a ďalšie prvky, aby zvýšili obsah hliníka a titánu a vyvinuli sériu druhov zliatin, napr. ako britský „Nimonic“, americký „Mar-M“ a „IN“ atď. Rôzne superzliatiny, ako napríklad X-45, HA-188, FSX-414 atď., boli vyvinuté pridaním niklu, volfrám a iné prvky na zliatiny na báze kobaltu. Kvôli nedostatku zdrojov kobaltu je vývoj superzliatin na báze kobaltu obmedzený.
V 40. rokoch 20. storočia boli vyvinuté aj superzliatiny na báze železa. V 50. rokoch sa vyrábali A-286 a Incolo 901. Kvôli zlej stabilite pri vysokých teplotách sa však od 60. rokov minulého storočia vyvíjali pomaly. Sovietsky zväz začal vyrábať superzliatiny na báze niklu typu „Г okolo roku 1950 a neskôr vyrábal sériu deformovaných superzliatin „ÐГ.
